Kategórie

Posledný príspevok

História líčenia – Odkedy chceli byť ženy krásne?

História líčenia – Odkedy chceli byť ženy krásne?

Odpoveď je predsa celkom jednoduchá – od nepamäti, ako inak. Nie je potrebné študovať hrubé kroniky ani sa prelúskať dejinami dávnych civilizácií, aby sme vedeli, že túžba ženy byť krásna a páčiť sa sebe i iným je niečo, čo v nás je, vždy bolo a asi aj navždy bude. Rozdiely boli azda len v dostupných prostriedkoch, ktoré ženy od pradávna až po súčasnosť na svoje skrášľovanie využívali. Čím sa teda líčili staroveké Egypťanky či krásne Rimanky? A čo stredovek, bol temný aj v oblasti líčenia?  


Bez make-upu ani na krok

To si hovorila každá správna žena v starovekom Egypte. Možno vás to prekvapí, ale skutočne už v dávnych dobách (asi 3000 pred n.l.) sa používali líčidlá a rôzne kozmetické prípravky. Obľúbené boli najmä hydratačné mastičky, ktoré mali zároveň chrániť kožu pred nežiadúcim vysušovaním a vznikom vrások. Pred horúcim  slnkom sa Egypťania chránili predovšetkým olejom. Nielen Egypťanky používali líčidlá, líčili sa aj muži, a dokonca i deti. Najvýraznejšie museli byť namaľované oči, ktoré sa zvýrazňovali čiernou a zelenou farbou. Na hrubo nalíčené očné linky, ako i obočie a riasy, to v starovekom Egypte jednoducho nesmelo chýbať.  Nebolo to však  len z rozmaru, maľovanie očí malo  slúžiť ako ochrana pred zápalmi a podráždením. Na  ústa sa zasa nanášala tmavá červená. Pravdaže, nezabúdali ani na potrebu odlíčiť   sa, tu pomohla  krieda zmiešaná s olejom. Čo  sa starostlivosti o vlasy a nechty týkalo, farbili si ich už vtedy, obľúbená bola  prírodná  farba - hena.


Bohovia ako ideál krásy

V starovekom Grécku bola ideálom krásy bohyňa Afrodita. Ženy sa jej chceli rovnať, a tak používali biely púder na zosvetlenie pokožky, bol však prudko jedovatý (vyrábal sa z olova), takže si tým príliš nepomohli. Na zvlhčovanie pleti bol už vtedy dobrý med, na ochranu pred slnkom zasa olivový olej a aj vlasy si farbili. Obľúbené boli i parfémy, púdre, očné tiene, rozjasňovače, vosky, pleťové vody i lanolín. Hlavnou zložkou mnohých prípravkov bol olivový olej - napustený všakovakými vonnými látkami slúžil ako parfém, s prímesou z čierneho uhlia bol z neho očný tieň a pasta z olivového oleja zmiešaného s červeným pigmentom a včelím voskom bola zasa antickým rúžom na pery. Obočie sa tiež nosilo zvýraznené, aby oči pôsobili hlbším dojmom. Staroveké Rimanky mali našťastie svoje „dvorné“ otrokyne, ktoré sa starali o ich krásu. A to zabralo naozaj veľa času... Len vytvoriť komplikované účesy (najprv kučery, k tomu ešte pripojiť nejaký príčesok) trvalo aj pol dňa, ak sa navyše vlasy farbili (to si však nemohol dovoliť každý), to si vyžadovalo ďalší niekoľkohodinový rituál. Najobľúbenejšie boli plavé alebo červenkasté odtiene, ak nevyšlo na farbu,postačila aj parochňa.

 

História rúžu

Je pomerne bohatá, je to asi tak 5000 rokov, čo si ženy nanášajú na pery rôzne farby na skrášlenie a zvýraznenie. Antické krásky používali mastnú červenkastú hlinu, ale i rôzne jedovaté zmesi, ktoré boli nielen škodlivé, ale po pár hodinách aj nepríjemne zapáchali. Ničím výnimočným nebola ani krv na perách! Až na prelome 1. a 2. tisícročia vyrobili prvého „predchodcu“ rúžu – išlo o aromatickú farbiacu látku v špeciálnych formičkách. V stredoveku sa však narúžované ženy aj upaľovali, cirkev si totiž rúž a čarodejnice veľmi rýchlo spojila a to už bol iba krok k istej smrti. Až v renesancii sa vrátil rúž opäť na výslnie.



Bledá pleť v kontraste s ostročervenými perami, to bol ideál ženskej krásy za čias kráľovnej Alžbety I. Vo Francúzsku si v tom čase nefarbili pery len ženy, aj muži si zvýrazňovali ústa, aby im viac vynikli popri brade či fúzoch. To bolo najmä v čase kraľovania Ľudovíta XIV. Pery si však stále farbila len vyššia spoločnosť, aj to nie všetci. Krvavočervené pery totiž mnohí považovali za znak ľahších mravov. Aj preto sa až do 19.storočia ženy, ktoré si maľovali pery výraznými rúžmi, označovali nie najslušnejšími pomenovaniami, často to boli práve herečky, ktorým sa ušli hanlivé narážky. K celosvetovému rozšíreniu rúžov došlo až v roku 1883, kedy na výstave v Amsterdame predstavili rúž veľmi pripomínajúci ten súčasný. Mal podobu pevnej paličky, bol červenej farby a obsahoval vosk, jelení loj a oleje (mandľový, bergamotový). Ukrytý v hodbábnom papieri sa celkom ľahko nanášal. Takýto rúž bol stále pridrahý, a tak nedošlo k jeho masívnemu používaniu. To nastalo až o desaťročia neskôr, v roku 1920 už boli v ponuke rúže nepresahujúce cenu niekoľko dolárov, a navyše v troch rôznych odtieňoch! Novinka „Červený bozk“, Rouge Baiser z roku 1949 bol už nám známy vysúvací ruž v tube, ktorý sa začal masovo vyrábať, kupovať aj používať. A to trvá dodnes, akurát farebné variácie, zloženie jednotlivých rúžov či leskov a kozmetické firmy, ktoré ich vyrábajú, sa značne rozrástli. Stále sa chceme páčiť, preto nečudo, že sa kozmetickému priemyslu tak darí.

 

0 Komentár

Pridajte komentár

Reload

Vložiť